doktorkaeliska

Keď sa politika mení na hľadanie vinníka

Žijeme v dobe, keď sa už politika takmer nevenuje vecnej diskusii a čoraz viac „hrá“ na emocionálny konflikt. Spoločnosť sa rozdeľuje na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť, a politici sa v očiach verejnosti menia buď na spasiteľov, alebo na stelesnenie absolútneho zla.

Namiesto analýzy problémov často hľadáme jedného vinníka. Jednu tvár, na ktorú sa dá preniesť všetka frustrácia, hnev a sklamanie. A práve tu začína problém. Demokracia nezačína kolabovať vtedy, keď sa ľudia nezhodnú. Demokracia sa oslabuje vtedy, keď prestaneme rozlišovať medzi faktami a emóciami.

Politika nie je rozprávka

Moderná politika sa dnes často redukuje na jednoduché slogany:

• za všetko môže Fico,
• za všetko môžu liberáli,
• za všetko môže Brusel,
• za všetko môžu médiá,
• za všetko môžu progresívci,
• alebo naopak „dezoláti“.

Zložité problémy spoločnosti sa zrazu vysvetľujú jednou osobou alebo jednou skupinou. Je to jednoduché, emocionálne silné a dobre sa to predáva. Sociálne siete takýto obsah milujú, pretože konflikt a pobúrenie generujú pozornosť. A toto tu už bolo a viedlo to k druhej svetovej vojne.

Realita nikdy nie je taká jednoduchá. Ekonomika, korupcia, geopolitika, stav zdravotníctva či fungovanie štátu nevznikajú rozhodnutím jedného človeka. Sú výsledkom rokov systémových rozhodnutí, rôznych záujmových skupín, historického vývoja a fungovania celých inštitúcií. Kto dokáže zložitosť štátu zredukovať na jedného človeka, ten buď nechápe realitu, alebo pochopil Machiavelliho až príliš dobre. Kto všetko vysvetľuje jednou tvárou, ten vedome či nevedome používa techniky, ktoré propaganda pozná už od čias Goebbelsa.

Kritika nie je problém. Démonizácia áno.

V demokracii je úplne normálne, že premiér alebo prezident čelí tvrdej kritike. Politik má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia, nominácie aj výsledky vlády. Médiá majú spotredkovať prístup k informáciám a teda upozorňovať na kauzy a nie ich vysvetľovať zo svojho uhla pohľadu. Občania a opozícia majú kontrolovať moc. To je zdravé. Problém vzniká vtedy, keď sa kritika zmení na démonizáciu.

Keď sa z politika stane symbol všetkého zla:

• za každú kauzu môže automaticky on,
• za každý problém nesie osobnú vinu,
• každá negatívna udalosť sa interpretuje cez jeho meno,
• a akákoľvek nuansa mizne.

Vtedy sa diskusia prestáva opierať o fakty a začína fungovať na emóciách. Kritika demokraciu posilňuje. Démonizácia ju oslabuje.

Dvojitý meter ničí dôveru

Ďalším problémom dnešnej doby je dvojitý meter. Ľudia často používajú úplne iné pravidlá na „svojich“ a úplne iné na „tých druhých“. Ak napríklad tvrdíme, že premiér nesie politickú zodpovednosť za korupciu ľudí vo svojom okolí, potom je legitímne klásť podobné nároky aj pri iných svetových lídroch. Alebo najbližší spolupracovník prezidenta Ukrajiny nevrhá tieň na prezidenta? Nie preto, aby sme ich automaticky odsúdili, ale preto, že pravidlá majú platiť rovnako pre všetkých.

Zároveň však treba rozlišovať medzi politickou zodpovednosťou a priamou trestnou vinou. To nie je to isté. Politik môže niesť politickú zodpovednosť za atmosféru, výber ľudí alebo fungovanie systému okolo seba, no bez dôkazov nemožno automaticky tvrdiť, že osobne riadil trestnú činnosť. Práve strata tejto nuansy dnes deformuje verejnú debatu.

Sociálne siete neživia pravdu. Živia emóciu.

Algoritmy sociálnych sietí neodmeňujú pokojné vysvetlenia. Odmeňujú hnev, strach, konflikt, pobúrenie a silné emócie. Preto majú extrémne názory často väčší dosah než vecná analýza. Človek, ktorý kričí, že „za všetko môže jeden politik“, dostane viac pozornosti než ten, kto sa snaží vysvetliť komplexnosť problému. A nedaj bože, aby sa podporovalo pochopenie, že zmeniť dokážete iba sám seba. Čím viac emócií vstupuje do politiky, tým menej priestoru zostáva pre racionalitu.

Spoločnosť sa mení na boj „my proti nim“

Najnebezpečnejší moment prichádza vtedy, keď politický oponent prestáva byť oponentom a stáva sa nepriateľom. Vtedy už nejde o diskusiu. Ide o nenávisť. Ľudia sa navzájom prestávajú počúvať. Každý tábor žije vo vlastnej mediálnej bubline a každá informácia sa hodnotí podľa toho, komu pomáha, nie podľa toho, či je pravdivá. Takáto atmosféra je ideálnym prostredím pre propagandu. Nezáleží pritom, z ktorej strany prichádza. A ani toto by Goebbels zrejme neurobil inak.

Potrebujeme návrat k faktom

Možno by sme si mali častejšie klásť jednoduché otázky, ako „Aké sú dôkazy?“, „Čo je fakt a čo interpretácia?“, „Sú uvedení odborníci, alebo sa použila len fráza podľa odborníkov?“, „Kritizujeme konkrétne rozhodnutie alebo len nenávidíme človeka?“, „Používame rovnaký meter na všetkých?“.

Politici nie sú ani démoni, ani spasitelia. Sú to ľudia s mocou, ktorú im dávajú občania. Preto ich treba kontrolovať faktami, nie fanatizmom. Ak sa spoločnosť vzdá schopnosti rozlišovať medzi kritikou a démonizáciou, medzi dôkazom a emóciou, propaganda víťazí. A je úplne jedno, z ktorej strany prichádza.