doktorkaeliska

Ľudia sa často cítia bezmocní nie preto, že by moc nemali, ale preto, že ju dobrovoľne odovzdávajú – lekárom, politikom, inštitúciám, partnerom, okolnostiam. Čakajú, že niekto iný „to vyrieši“, že niekto iný „vie lepšie“. No moc, ktorú odovzdáme, sa zriedka vráti v takej podobe, v akej by sme ju potrebovali.

Vziať si moc späť neznamená byť agresívny ani vzdorovitý. Znamená to prevziať zodpovednosť – za svoje rozhodnutia, zdravie, čas, hranice a slová. Moc nie je nadradenosť, ale vnútorná istota.

Mať svoju moc znamená aj kriticky myslieť. Nepreberať informácie, ktoré nie sú informáciami, ale komentármi, názormi či emóciami iných. Myslieť kriticky znamená pýtať sa: Odkiaľ to viem? Kto to hovorí? A čo z toho má?

Je nemožné, aby sme mali rovnaký názor ako niekto iný. Môžeme sa zhodnúť v jednej veci, ale ak sa zhodneme vo všetkom, niekto už za nás začal rozmýšľať. Úplná zhoda nie je harmónia, ale znak manipulácie.

Ak niekto začne byť verbálne alebo fyzicky agresívny, nejde o prejav sily, ale o vlastnú manipuláciu alebo vyvolanú. Agresia je pokus ovládnuť druhého – zastrašiť ho, umlčať alebo získať kontrolu tam, kde argumenty chýbajú. Výskumy ukazujú, že ľudia často siahajú po agresii vtedy, keď majú pocit straty moci alebo kontroly nad situáciou (Frontiers in Psychology, 2025).

Psychológovia hovoria o tzv. vzťahovej agresii – o správaní, ktoré má zničiť alebo oslabiť druhého prostredníctvom slov, znevažovania, sociálneho tlaku či vyčleňovania (Frontiers in Psychology, 2024). Je to tichá forma moci, ktorá sa maskuje ako „úprimnosť“, „kritika“ či „výchova“.

Skutočná moc však nepotrebuje kričať ani útočiť. Agresia je len maskovaná bezmoc, snaha presvedčiť seba i svet, že sila sa dá nahradiť kontrolou. No moc, ktorá zraňuje, je vždy prejavom strachu, nie sebaistoty.

Prajme si, aby sme svoju moc uplatňovali vlastným rozhodovaním, nie slepým prijímaním názorov iných. Aby sme nečítali a nepočúvali komentátorov, ktorí sa neženú za pravdou, ale za vlastnou potrebou moci – nie pomoci, ale po MOCI.

Skutočná moc nie je o tom, kto má posledné slovo. Je o tom, kto dokáže, aj keď iní kričia, počúvať sám seba. Kto dokáže myslieť, keď iní na námestiach len opakujú to, čo sa hlása z tribúny.