doktorkaeliska

Každá politická éra používa iné technológie, ale psychológia človeka sa za posledných sto rokov zmenila len veľmi málo. Strach, hnev, pocit nespravodlivosti či túžba patriť do skupiny zostávajú základnými hnacími silami politického správania. Joseph Goebbels propagandu neobjavil. Pochopil však, že politika sa často nevyhráva množstvom faktov, ale ovládaním emócií. Objavujú sa podobné psychologické mechanizmy aj dnes? Dnes ďalšia úvaha na túto tému.

Goebbelsova propaganda nebola len o klamstvách

Nacistická propaganda stála na niekoľkých princípoch:

• vytvorenie jedného nepriateľa (často konkrétnej osoby),
• jednoduché slogany,
• opakovanie rovnakého posolstva,
• vytváranie dojmu, že „všetci sú za nami“ prostredníctvom dominancie vo verejnom informačnom priestore,
• emocionálna mobilizácia namiesto racionálnej diskusie.

Goebbels dobre vedel, že človek reaguje na emócie skôr ako na argumenty. Tieto psychologické mechanizmy sú univerzálne a nie sú viazané na jednu ideológiu ani historické obdobie.

Sila symbolov a sloganov

Samotný slogan neumožňuje určiť, čo si myslia jeho nositelia – nevieme čítať myšlienky. Z psychologického hľadiska však slogan „Dosť bolo Fica“ sústreďuje pozornosť na jednu osobu a vytvára predstavu, že jej odstránenie predstavuje hlavné alebo rozhodujúce riešenie. Takéto zjednodušenie môže byť komunikačne veľmi účinné, pretože ľudský mozog prirodzene hľadá jednoduché príčiny zložitých javov.

Propaganda pracuje aj so symbolmi. Nie preto, že by boli pravdivé, ale preto, že sú ľahko zapamätateľné. Rovnako fungujú tričká, odznaky, vlajky, heslá či farby. Ich úlohou je vytvárať pocit spolupatričnosti. Sociálna psychológia tento jav označuje ako tvorbu skupinovej identity.

Propaganda sa stáva nebezpečnou vtedy, keď mizne priestor na diskusiu, protivník sa prestáva vnímať ako občan s iným názorom, všetky problémy sa pripisujú jednej osobe alebo jednej skupine a emócie úplne vytláčajú argumenty. Tieto mechanizmy sa môžu objaviť naprieč politickým spektrom bez ohľadu na ideológiu.

História nás učí, že psychologické techniky presviedčania sú univerzálne. Preto je užitočnejšie skúmať spôsob komunikácie než automaticky prijímať jej obsah. Ak komunikácia vo veľkej miere využíva techniky známe z propagandy – personalizáciu nepriateľa, silné symboly, jednoduché slogany či emocionálnu mobilizáciu – je na mieste zvýšená kritická pozornosť.

Príkladom môže byť aj výrok: „Ak platí prezumpcia neviny, potom Hitler nebol zločinec.“ Nejde o vecné vysvetlenie princípu prezumpcie neviny, ale o kombináciu argumentačného faulu (Reductio ad Hitlerum), falošnej dilemy a emocionálnej manipulácie. Hitler je symbol absolútneho zla. Použitím jeho mena sa aktivujú silné emócie, ktoré často potláčajú racionálne uvažovanie. Namiesto vysvetlenia právneho princípu vzniká zjednodušený obraz, ktorého cieľom je vyvolať emocionálnu reakciu a odmietnutie samotného princípu prezumpcie neviny.

História nás neučí len to, ako propaganda vyzerala v minulosti. Učí nás aj to, že jej psychologické mechanizmy sú stále rovnaké. Menia sa technológie, menia sa tváre politikov, ale spôsob, akým možno pôsobiť na emócie ľudí kvôli snahe získať moc, zostáva prekvapivo podobný.