Michel Foucault vo svojich knihách a článkoch či prednáškach analyzoval medicínu ako významný nástroj moci a kontroly v spoločnosti. Sústredil sa na to, ako moderná medicína viedla k vytvoreniu nových spôsobov disciplinovania jednotlivcov a regulácie populácie. Kľúčové myšlienky týkajúce sa moci a medicíny sú uvedené predovšetkým v jeho knihách „Zrodenie kliniky“ (Naissance de la clinique, 1963) a „Dozor a trest“ (Surveiller et punir, 1975), ako aj v sérii prednášok o biopolitike.
1. Pacienti ako súbor symtómov a nie ako človek
Foucault tvrdil, že v 18. a 19. storočí sa medicína zmenila na systém založený na klinickom pohľade (clinical gaze). Lekári začali pacientov vnímať nie ako celostné bytosti, ale ako súbor symptómov a anatomických abnormalít. Tento pohľad umožnil lekárom ovládať a štandardizovať spôsob, akým je zdravie a choroba chápané.
Foucault rozoberal medicínu ako formu disciplinárnej moci, ktorá využíva vedomosti na ovládanie tela jednotlivcov. Lekári, nemocnice a iné inštitúcie používajú svoje odborné znalosti na normalizáciu správania a zdravia ľudí.
Foucault v neskorších prácach, ako napríklad vo svojej prednáškovej sérii „Society Must Be Defended“ (1975–76), rozšíril svoju analýzu na koncept biopolitiky. Tvrdil, že medicína sa stala nástrojom štátu na riadenie zdravia populácie ako celku.
Foucault ukazoval, že medicína nie je neutrálnou vedou, ale že je vždy prepojená so širšími sociálnymi, politickými a ekonomickými záujmami. Napríklad medicína môže byť použitá na legitimizáciu sociálnej nerovnosti tým, že označí určité skupiny za menej „zdravé“ alebo „normálne.“
Podľa Foucaulta moc a vedomosti sú neoddeliteľné. V prípade medicíny to znamená, že vedomosti o ľudskom tele a zdraví poskytujú lekárom a inštitúciám nástroje na mocenské ovládanie.
Doba nadčlovekov viedla k veľmi zlým konaniam. Nikto nie je nadčlovek, páni doktori z Lekárskeho odborového združenia. Čo si myslíte vy?